Najhroznejšia zo zbraní je slovo. (P. Coelho)

Bolo niečo pred siedmou, keď sa na mojej Xperii zjavilo modré svetielko signalizujúce novú správu, konečne pozitívum tohto dňa. Ponáhľala som sa k nej so zvedavosti, a predsa so značnou skepsou v hlave.

O siedmej som už za sebou zatvárala vchodové dvere. Moje kroky viedli do mesta. Nebo síce nebolo jasné, akosi mi pripomínalo thajské letisko. Taká jasná tma. Sľúbila som, že sa nedržím veľmi dlho, no nemala som v pláne byť doma pred desiatou.

 Cestou cez mesto sa mi v mysli vynárali obrazy a spomienky, predstavovala som si obrysy tváre, snažila som si vybaviť chôdzu a hlas. Čas, už od nášho posledného stretnutia pokročil.

Stihlo sa zmeniť ročné obdobie, ba dokonca i rok mal už na konci inú číslicu, ale mňa to vôbec neprekvapovalo, veď  predsa veci sa menia, zatiaľ čo sa lineárne s nimi menia i ľudia. A ja som tu dnes bola preto, aby som zistila ako veľmi nám ublížil čas, koľko vlasov na hlave sa mu podarilo skriviť nám, a ako budeme vzájomne pôsobiť, i keď si to už sami dobre nepamätáme.

 A ja si predsa  pamätám na všetko. Zrazu, teraz, keď mi kýva tá myšlienka, a tá rozmazaná tvár a stelesnená chôdza sa nachádza na druhej strane cesty.

Prejdem popri, akoby to bolo včera. Čas sa opäť na chvíľku zastaví, ja silno objímam, usmejem sa a rozprávam všedné veci, zatiaľ čo objekt počúva, smeje sa a usmieva.

 Nápad stretnúť sa bol môj. Je späť na 10 dní. Potom.. bohvie čo sa stane. Ja sa vrátim ku knihám a maturite zatiaľ čo jeho stopy povedú ku hrncom.

Rozprávajúc vchádzame do nostalgie, a potom i do reštaurácie s rovnakým názvom. Čašník nám zapáli sviečku, hrajú koledy, svietia svetielka a ja mám v jeho prítomnosti konečne pocit, že sú Vianoce, aj keď tie skončili pred dvoma týždňami. Oslavujem dnešný večer, večer opätovného stretnutia, akoby mal byť mojim posledným večerom v živote. Sŕkame čaj z porcelánových šálok, v prítmí večeriame cestoviny a steak, a ja si naplno užívam ten pohľad. Hladím pohľadom tú tvár, modrý, prísne jemný zrak. Stávam sa jeho vidličkou a tanierom, som i nevyhnutným vzduchom, kyslíkom, ktorý mu kapilárami prechádza do každučkej bunky tela.

Mám chuť povedať, vyrozprávať, šepkať ten príbeh, teraz, tu, nech počúva. No zas ten dotieravý prísediaci hosť- môj strach pýtať sa, odhaliť sa, odpovedať. Na nič sa nezmôžem a tak iba vychutnávam ten čudesný, no zato taký krásny a žiariaci zjav predo mnou akoby bol večerou- mojim prípitkom, drobným predjedlom i zásytným hlavným chodom. Chcem si navždy ponechať ten obraz, tú skvostnú esenciu chuti na jazyku. Ostro i hebko ako pierko objímať kedy sa mi zachce. Nemôžem si kúpiť jeho prítomnosť do zásoby, nemôžem ho ani ako lahôdku schovať do komory na horšie časy. Nesmiem žiadať aby zostal. Musím sa podriadiť vôli, rešpektovať cudzie rozhodnutie odísť. Je mi smutno, avšak práve teraz je tu. A ja sa vzdávam okolitého sveta na tú drahú chvíľu, chvíľu nič nehovoriacu, no zároveň úplnú a jasnú.

„Kométa je síce vesmírnou zriedkavosťou, no ak raz predsa priletí, tá chvíľa je taká vzácna, že odložíš okuliare a vytiahneš ďalekohľad zo zásuvky. A tá istá chvíľa, ktorá ťa vďaka zime, ktorú vonku podstúpiš oberie o zdravie, i napriek všetkému stojí za to.."

 Platidlom je prítomnosť. Sekundy sú pridrahé, oberajú ma o srdce. Odovzdávam všetko, čo môžem dať. Vznáša sa tu nahá, moja energia, nahromadená sila nasávaná mesiace zo všetkých kútov milostivého sveta. V kútiku duše si želám aby sa premenila na čosi viditeľné, získala farbu a jas. Hádam by potom bolo možné všimnúť si ju.

Večer neúprosne uteká. Je čas sa zdvihnúť a ísť.

 Prechádzame sa tou thajskou nocou, ani neviem, prečo som ju tak nazvala. Ohrievam si studené dlane v dlaňovom kúpeli. Viem, že je koniec. Zrniečka presýpacích hodín sú na dne.

 Rozdelíme sa na konci podjazdu. Silno si ju pritisnem a pohladím po tvári. Venujem jej  tichý úsmev a vykročím. Nechávam ju teda odísť. Moju drahú esenciu, moju stelesnenú myšlienku.  

Viem, že ju v najbližších dňoch ani mesiacoch neucítim. Neuvidím.