Najhroznejšia zo zbraní je slovo. (P. Coelho)

Zomrela som ráno, 16.2.2013. Nešla som cez dlhý, čierny tunel ba dokonca to na moje prekvapenie vôbec nebolelo. Smrť bola ľahká ako nádych a oslobodzujúca ako výdych po náročnom dni. Neprikrádala sa zozadu, jednoducho prišla a vzala si ma. Bez smútku a bolesti, bez  zbytočných slov na rozlúčku. Nenamietala som; iba roztvorila náruč a moja duša vyletela do jagavého svetla. Konečne som bola voľná. Cítila som sa dokonalá a nepochybne som takou i bola. Vyzerala som však stále normálne- ako človek, len som sa stala akousi skutočnejšou. I naďalej som mohla vykonávať všetky pohyby, rozprávať, cítiť aj myslieť. Spomienky nezmizli, minulosť bola stále mojou ľudskou minulosťou.  Iba prítomnosť sa stala prítomnejšou.

 Bol to zvláštny pocit, aj keď viem, že nič také krásne som doposiaľ nezažila.

 

Mám potrebu písať o smrti.

Ľudia sa jej boja už od nepamäti. Predstavujú si svoj odchod ako deň plný bolesti, zúfalstva a  sĺz.  Mnohí sú presvedčení, že skončia kdesi pod zemou smažiac sa v pekle za skutky, ktoré počas života vykonali. Iní  stavajú vzdušné kráľovstvá presvedčení teóriou o existencii neba. A napokon je tu i tretia skupinka ľudí- takí, ktorí sú zmierení s osudom, že len jednoducho zatvoria oči. Myslia si totiž, že po smrti nastane koniec všetkých koncov a všetko čo im zostane, bude už len večná tma.

Keď som bola malá a pýtala sa rodičov na smrť ja, povedali mi: „Smrť je ako večný spánok. Nič nevnímaš, necítiš...jednoducho zaspíš.“ A tak som odvtedy verila ich slovám. Často som si predstavovala  svoj definitívny odchod a popri tom som plakala do vankúša. Nedokázala som to prijať a predovšetkým pochopiť. Prečo musí prísť koniec? Budú i ostatní plakať? Ako  veľmi som len chcela aby kvôli mne neplakali.

 

O pár rokov neskôr sa mi sníval zvláštny sen. Bola som na cintoríne, a pretože boli Vianoce, prišla som zapáliť sviečku na hrob mojim starým rodičom. (Dedko umrel keď som mala tri roky. Pamätám sa ako fajčil cigary a potom mi podával svoju začmudenú ruku, ktorej som sa vždy bála. Babka zomrela ešte pred mojim narodením. Nikdy som ju nevidela živú, ale mama  mi ukázala jej fotku. Vraví, že som po nej zdedila oči a šibalskú povahu.) V ten večer sa udialo čosi zvláštne. Hrobka sa začala hýbať, posúvať do strán až kým sa celkom neotvorila. Pamätám si to, akoby to bolo dnes. Bola som vystrašená, no keď odtiaľ vyleteli duchovia mojich starých rodičov, obavy zo mňa opadli a moje srdce zaplavili zvláštne emócie. Radosť sa miešala s dojatím a smútkom, zvedavosťou a prekvapením, pričom sa to všetko odohrávalo pod rúškom zdesenia. Nevládala som sa pohnúť a zabudla som dýchať. Stáli predo mnou duše mojich starých rodičov a usmievali sa na mňa. Dedko sa na mňa veselo uškŕňal, babke po líci stekala slza. Hľadela som do jej sýto hnedých očí a mala pocit, akoby predo mňa postavili zrkadlo.  Bola to emotívna chvíľa pre všetkých zúčastnených.

Nevedela som čo povedať, cítila som sa zvláštne. Vyhŕkla zo mňa zdanlivo hlúpa otázka: „Môžem sa Vás dotknúť?“ Babka prikývla a ja som sa načiahla po jej ruke. Na dotyk bola mäkká a teplá.

Zrazu zo mňa vyleteli otázky. Množstvo otázok. O živote, o smrti. Netuším ako dlho sme sa rozprávali, ba  ani ako dlho sme sedeli na studenom mramore náhrobného kameňa. Po zobudení som si  však nepamätala na žiadnu z odpovedí, no ani žiadnu z otázok, ktoré som položila. V pamäti mi utkvela len táto jediná. „Existujú anjeli? Sú vážne skutoční?“ pýtala som sa nedočkavo.

 

 I keď od môjho posledného stretnutia so starými rodičmi uplynulo už niekoľko rokov, odpoveď na moju otázku si zreteľne pamätám dodnes. A taktiež na pocit, kedy som definitívne vyvrátila rodičovskú teóriu o smrti.

 

Nikdy som nepremýšľala o tom, kto si po mňa príde keď raz umriem. Človek asi nemá tendenciu nad tým rozmýšľať... Žije v pocite, že tu bude neprestajne. A potom to naraz príde. Zobudí sa a zrazu si uvedomí, že telo už viac nie je jeho domovom. Prekvapene sa díva okolo seba neveriac, že posmrtný život nie je iba výmysel. Pokúša sa prihovoriť k známym, máva rukami pred ich tvárami, no oni sa aj napriek vynaloženému úsiliu dívajú celkom iným smerom. Keď zomriete, myslia si, že vás už viac niet. Že je jednoducho po vás, zatiaľ čo vy i napriek tomu stále myslíte, cítite, tešíte sa i smútite. V očiach druhých ste v momente odpísaný. Zdá sa mi to také smutné a nespravodlivé!

 

Potom však ktosi príde. Najprv ho zbadáte ako maličké svetielko v diaľke. Po chvíľke už rozoznávate siluetu postavy;  kráča priamo k vám, usmieva sa a vy ste zrazu šťastný. Konečne je tu niekto... Niekto si vás všimol.

 Ani moja smrť nebola iná. Svetlo, ktoré som videla z diaľky sa približovalo, zväčšovalo, zvyšovalo svoju intenzitu až kým som nemala pocit, že oslepnem. Žiarová bytosť ma vzala za ruku- cítila som jej lásku a pokoj. Vychádzali jej zo stredu dlane a v mieste kde sa ma dotýkala prstami, pretekala tá zvláštna energia i do mňa. Nemala som strach a cítila som sa nekonečne šťastná. Chvíľku sme kráčali vedľa seba. Len ja a tá nádherná žiarivá bytosť. Hoci som nevedela kam ideme, neprekážalo mi to. Zdalo sa mi to nepodstatné. Jednoducho sme išli... Išli sme „ďalej“.

Netušila som, ako dlho sme kráčali. Možno to bolo len pár sekúnd, možno celé storočia.

V hlave som mala guláš z množstva otázok, na ktoré by som rada dostala odpoveď, no ja som radšej bola ticho v snahe nepokaziť krásu a lásku, ktorá mi napĺňala srdce. Bola som v bezpečí, a čím ďalej sme išli, tým viac sa ma zmocňoval pocit, že som v náručí domova a že naspäť na zem sa už nikdy nechcem vrátiť.

Sledovala som žiariacu bytosť ako púšťa moju malú dlaň, no zároveň mi kýva rukou aby som ju nasledovala. Obzrela som sa okolo seba. Všade vládol pokoj, no akási melódia zrazu upútala moje zmysly. V diaľke som uvidela malé mestečko, rovnako jagavé ako bytosť; tá  však zrazu zmizla z môjho dohľadu.

Nechala  ma tu stáť, no ja som sa aj napriek samote nikdy necítila lepšie. Rozbehla som sa smerom k mestečku ako slobodné dieťa držiac v ruke šarkana. Jednou vecou som si bola celkom istá. Bola som všetko, len nie mŕtva. Naopak. Práve v dnešný deň som  konečne začala žiť.

 Ukázalo sa, že mestečko už nie je ďaleko. Tešila som sa, že už viac nemusím tráviť život na zemi. Žiadna tichá bolesť, žiaden stres. Už len harmónia. Navždy. Srdce mi išlo od toľkej krásy vybuchnúť. O to viac, keď som v diaľke zbadala svetlo. Tu som sa po prvý raz stretla s anjelom. Verte či neverte. S naozajstným anjelom! 

Vysoká postava s hnedými vlasmi, zelenými, mačacími očami a blankytne modrými krídlami smerovala ku mne. Na tvári mala prívetivý úsmev; prichádzala elegantne, sebaisto a hrdo. A jej oblečenie akoby zdobila tisícka hviezd! Šaty žiariace farbami spektra mi bránili v ostrom videní. Biela sa prelínala do striebristého odlesku modrej a fialovej. Obklopovala ju tiež nehmotná žiara. Mala som pocit, že ide o ochranný štít.

Oči mala lesklé, hlboké. Určite sa v nich podarilo utopiť nejednej osobe. Vzbudzovala vo mne dávku rešpektu i keď som vycítila, že mi neublíži.

Prekvapilo ma, keď ma takmer okamžite oslovila.

„Som Luna,“ povedala do ticha, zatiaľ čo sa na mňa uprene dívala.

„Ja sa volám Veronika,“ preriekla som nesmelo.

„Viem,“ žmurkla na mňa a s úsmevom na perách pokračovala, „som Luna, Veronika. Vitaj medzi nami. Myslím, že ma už poznáš, i keď možno nie v tejto podobe. Skús si ale spomenúť. V istom období života si sa už so mnou stretla.“ Láskavo sa usmiala a ja som vedela, že hovorí pravdu.

„Nespomínam si,“ prehovorila som napriek tomu sklamane. Jej slová vo mne vyvolávali zmes pocitov. Toto krásne dievča som nikdy predtým nevidela. A keby aj áno, určite by som si jej výnimočnosť všimla. Tuho som premýšľala.

„Nelám si  nad tým hlavu. Jedna z mála vecí, ktoré ti dnes môžem prezradiť je, že som tvojou súčasťou. Som totiž tvojim osobným strážcom.“ Povedala to tak tajomne, že som z nej nedokázala spustiť zrak. „Pozorne ma ale počúvaj Veronika. Dnes..,“ slovo dnes nenápadne zdôraznila, „dnes, ti však ešte musím s ľútosťou oznámiť, že sa budeš musieť vrátiť späť na zem. Nemôžeš tu zostať. Tvoja úloha sa ešte nenaplnila a pôsobenie na zemi sa stále neskončilo. Ešte stále ťa potrebujú. Svet ťa potrebuje.“ Smutne sa usmiala a pohladila ma po líci, po ktorom mi práve stekala slza. „Neplač.“ Jemne sa mi prihovárala. „ Uvidíš, ani sa nenazdáš a opäť sa stretneme. A sľubujem,“ pritisla mi moju ruku na jej prekrásnu tvár, „že potom ťa už nikto nepošle naspäť. Osobne to zariadim.“  Jej slová ma síce upokojili, smútok bol ale rovnako ťaživý.

Nechcem sa vrátiť. Opäť sa  raz brodiť bahnom skazeného sveta. Nechcem to zažiť znova. Vrátiť sa a opäť nadýchnuť? Byť či nebyť? Je to šialené, no konečne poznám odpoveď na otázku, prečo sa mŕtvy nevrátia späť na zem. Je to pre dva, mne dnes už jasné dôvody. Prvý: ich úloha na zemi bola dokončená. Druhý: už sa nikdy nechcú vrátiť.

 „Prosím neposielajte ma naspäť,“ vyslovila som nahlas, aj keď vzlykajúc. „Netušíte, čo sa tam deje! Ľudia...,“ prestala som sa ovládať, slzy mi stekali na ramená, „ľudia sú zlí, veľmi zlí. Zabudli na zázraky. Svet už dávno neverí v skutočnú lásku...“

Luna ma so smútkom v očiach objala svojimi krídlami.

„Nemusíš mi veriť, ale áno. Vieme. Vieme, čo sa deje na zemi. A sme stále s vami.“

„Skutočne sa musím vrátiť? Nie je nič, čo by dokázalo zmeniť tvoje rozhodnutie?“ skúšala som. Čo by asi taká obyčajná duša mohla ponúknuť dokonalému anjelovi? Pýtala som sa samej seba ale na nič zmysluplné som neprišla.

„Nie je to len moje rozhodnutie.“ Povedala tváriac sa previnilo. „V živote existuje istý, prirodzený poriadok. Ľudia sa musia narodiť a  naplniť svoje poslanie, aby mohli pokojne zomrieť tak ako i my musíme pracovať, aby tento poriadok fungoval.“  Dodala vysvetľujúc mi to s takou láskou a pokojom, že som nemala silu namietať.

„Neboj sa. Vrátim sa spolu s tebou. Vždy som predsa s tebou! A budem ťa po celý čas držať za ruku ak budeš chcieť.“ Jej slová ma chlácholili a  ponuka bola tiež lákavá. Dotyk anjela je skvelý pocit. Ale aký je to pocit v porovnaní so skutočnosťou, že ma opäť čaká život, ktorý zahŕňa každodennú dávku smútku a strach z budúcnosti?

 

Obe sme sa odmlčali. A obe plakali. Stáli sme tam v tichu vzlykajúc a objímajúc sa okolo pása. Ani pre jednu z nás nebola situácia jednoduchá. Ja som nechcela odísť do reality (i keď to, čo som práve prežívala bola nepochybne tiež skutočnosť) a jej bolo smutno za mojou ľudskou prítomnosťou. Luna ma hladkala po vlasoch a dodávala mi silu. Tajomne, no zároveň smutne sa usmievala. Opustiť jej bezpečnú náruč, ma bude stáť kusisko odvahy a odhodlania.

 Kým sa ma pokúšala utešiť, mne sa v hlave vynárali spomienky na moju pozemskú minulosť.  V hlave sa mi pomaly odohrával film môjho života. Celkom od začiatku. Keď sa skončil uvedomila som si, že to naozaj nebol taký hrozný život. Vlastne... Bol skvelý.

 Najprv som si spomenula na láskavých rodičov, brata, našu malú mačičku a psíka.

Pozorovala som spoločne strávené chvíle plné radosti  a smiechu v kruhu mojej rodiny.

Dívala sa na východy slnka, na zasnežené lesy a na nebo posiate tisíckami hviezd. Spomenula som si na detstvo. Na to obdobie života, kedy som snívala o tom, že hviezdy sú akýmisi maličkými dierkami v hárku tmavej oblohy. A že svetlo, ktoré nimi presvitá, je svetlo ďalšieho a hlavne krajšieho sveta, ktorý na nás všetkých  čaká. 

Boli tu i ďalšie spomienky. Napríklad môj prvý let lietadlom. Alebo prvý deň v novej škole.

 Cítila som atmosféru nočných ulíc nášho mesta. Vôňu Vianoc a striedajúcich sa ročných období. Slanú príchuť mora, chladivý dotyk padajúcej snehovej vločky. Mala som možnosť pozorovať moju prvú jazdu na lyžiach, na bicykli, na korčuliach. Opäť zažiť pocit, keď som prvý krát dostala vysvedčenie, alebo upiekla koláč celkom bez pomoci. Sledovala som lesknúce sa oči ľudí, ich jemné dotyky. Smiech mojich priateľov. Zvuky klopkajúcich opätkov žien, výskot detí, a radosť mužov z gólu ich obľúbeného futbalového tímu. Zazrela som chlapca s náručou plnou ruží ako ich podáva svojej usmiatej priateľke. Dokonca i natešenú tvár smetiara, ktorý mi kýva držiac sa korby auta s názvom Brantner.

 V tom okamihu mi všetko pripadalo jasné a to čo som chcela v skutočnosti urobiť bolo rozbehnúť sa a objať celý svet a s ním i celý môj život! Prečo som len zabudla na tie všetky zázračné okamihy, na okamihy, ktoré robia život živým? Svet som predsa odjakživa milovala. Milovala som pocit, že som súčasťou plánu a, že i môj život prispeje svojim kúskom do zložitej mozaiky.

Mozaiky, od ktorej kľúč k pochopenia vlastní len sám Boh.

 

 

 

 

 

 

 

 

Druhýkrát som sa narodila ráno, 16.2.2013. Zvláštne keď človek umrie a narodí sa v ten istý deň! Len si to predstavte. Na náhrobnom kameni máte ten istý dátum dvakrát. Bláznivé nie?!

 Pamätám sa na pocit, keď som sa opäť vrátila na Zem. Prvé čo som  pocítila ešte pred tým ako som otvorila oči, bolo intenzívne teplo vychádzajúce zo stredu mojej schúlenej dlane. Luna dodržala svoj sľub a odprevadila ma naspäť do tela. Určite tu bola so mnou aj teraz, ale viete akí sme my ľudia. Zabudli sme už veriť v zázraky.

Keď som rozlepila obe oči, nestalo sa nič zvláštne. Ležala som v posteli ako zvyčajne, s nohami neprirodzene vykrútenými a rukami vykúkajúcimi spod periny. Pozrela som najprv smerom k oknu, potom na kalendár položený na nočnom stolíku. 16.2. Taký obyčajný dátum na neobyčajnom kalendári. (Ten môj totiž obsahuje pre každý deň v roku výrok slávnej osobnosti.)   Dnes tam stálo čierne na bielom: „Vždy sa predsa nájde dôvod prečo žiť.“ Civela som na ten výrok ako teľa na nové vráta, zatiaľ čo som sa rozpamätávala na včerajší deň.

 Včera ráno bolo šestnásteho. Hlúposť. Veď šestnásteho je aj dnes.  Pozriem sa ešte pre istotu do kalendára na stole a tam stojí: sobota šestnásteho. Pozriem  tiež na displej mobilu: šestnásteho. Bolo to čudné a mne po chrbte behali zimomriavky

 Deň bol rovnaký, no čas sa od mojej smrti po opätovné vrátenie posunul len o neuveriteľných desať minút! Ako je to možné?  Som si istá, že som bola preč najmenej 24 hodín. Čas po smrti ale plynie inak...plynie vlastne vôbec? Dnes viem, že trápiť sa pre čas je celkom zbytočné.

Pohľad som uprela na výrok v kalendári a zistila, že nikto neklame. Citát hovoril pravdu a aj dátum bol správny.

 Udivená som podišla k oknu a spomenula si na svoje posledné chvíle v prítomnosti anjela.  Obloha bola sfarbená dočervena a ja som práve sledovala vychádzajúce slnko. Luna mu odovzdávala svoje žezlo. Stačil pohľad na to divadlo a ja som si bola absolútne istá:

Vždy sa predsa nájde dôvod prečo žiť.